noviny.OAKE.sk Noviny Obchodnej akadémie, Watsonova 61, Košice
Dnes je piatok, 26. apríl 2024. Meniny oslavuje Jaroslava, zajtra
Jaroslav.
Takto pred týždňom 21. októbra sme sa vracali s mojou spoločníčkou domov z Púte radosti vo Vysokej nad Uhom. Tento názov Vám asi nič nehovorí, preto som sa rozhodla napísať článok o tomto nádhernom mieste, kde zažijete veľa lásky, spoznáte nových ľudí a v najlepšom prípade aj samých seba.
Už dávnejšie som chcela spoznať a hlavne zúčastniť sa na tejto púti. Avšak nemala som vhodného parťáka k tomu, aby tento výlet spolu so mnou zrealizoval. Až jedného dňa som spoznala skvelú osobu, ktorá sa nechala nahovoriť a bez okolkov prijala túto výzvu.
A tak sme sa prihlásili na Púť radosti a nechali všetko v Božích rukách 🙂 Ako prvé sme si zaobstarali lístky na vlak so smerom na Trebišov. To bolo všetko, čo sme museli urobiť, už len prísť a nechať sa unášať nádhernou atmosférou vo Vysokej.
V piatok 19. októbra po poslednej hodine sme sa vybrali na vlakovú stanicu a plné očakávania sme nastúpili do Rexa, ktorý mal odchod o 15:01 h a dúfajúc, že ideme správnym vlakom, sme vystúpili na stanici v Michalovciach. Odtiaľ sme hľadali autobus, ktorý nás mal odviezť do Vysokej. Ďalšou prekážkou bolo, že sme nevedeli, na ktorý autobus treba nastúpiť. Keďže ten náš nebol ani označený a okrem neho tam bolo viac autobusov. Avšak moja parťáčka zobrala situáciu do vlastných rúk a hneď sa opýtala jednej saleziánskej sestry, či sa chystá na púť a čaká na autobus do Vysokej, keďže mala pri sebe teenagerov v našom veku. Odpovedala kladne, a tak sme čakali spolu s ňou. Po chvíľke sme zbadali náš autobus a nahrnuli sa doň. S mojou spoločníčkou sme si vydýchli, keď sme si uvedomili, že sedíme v autobuse a vyrážame do Vysokej. Bolo to neskutočné.
Keď sme dorazili na miesto, začala sa registrácia o 17:00 h a po krátkom podpisovaní sa a vyplatení peňazí sme vstúpili do nášho príbytku na nasledujúce tri dni. Ubytovaní sme boli na základnej škole. Povinná výbava boli papuče, ale na mieste ste si ich mohli kúpiť za 0,50 €. Musím podotknúť, že vybavenie školy bolo vynikajúce. Svedčila o tom veľká jedáleň, telocvičňa, kde sa konali bohoslužby a adorácie. Takisto boli sprístupnené sprchy. Po krátkom zoznámení sa so školou sme mali večeru z vlastných zásob. Avšak pri tom zhone sme nestihli kúpiť jedlo. A keď sme išli do obchodu, ktorý bol vedľa školy, bol zatvorený a pekáreň vedľa mala záverečnú o 18:00 h a v mobile ukazovalo 18:09 h, tak sme sa mohli rozlúčiť s jedlom. Lenže v školskej taške som našla desiatu a pomaranč z obeda plus nejaké kávenky, Pán Boh zaplať! O 20:00 h sa začala svätá omša a úvodné slovo, následne o 21:30 bolo prvé stretnutie v skupinkách. Každý bol zaradený do skupinky. Skupinky boli rozdelené podľa veku účastníkov a na čele bol animátor, ktorý túto skupinku riadil a mal ju na starosti. Práve týmto spôsobom spoznáte veľa zaujímavých a láskavých ľudí. O 22:30 h nasledovala spoločná večerná modlitba a sviatosť zmierenia. A nakoniec o 00:00 večierka, silentium.
Nasledujúci deň 20. októbra v sobotu sa náš deň začal budíčkom o 07:00 h, hneď za tým nasledovala spoločná ranná modlitba o 7:30 h a naše vytúžené raňajky v skupinkách o 08:00 h. Ďalej to išlo veľmi rýchlo o 09:00 bola prednáška – o. Dominika Markoša a po krátkych aktivitách nasledoval obed o 12:00 h a zlatý klinec dňa nastal putovaním do rodiska blahoslavenej Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom o 14:00 h. Bolo to krásne. Tam sme zažili ozajstnú blízkosť Anky. Navštívili sme kostol, kde sme sa pomodlili a domček, kde vyrastala. Ani sme sa nenazdali a o 17:00 začala svätá omša, svedectvá, adorácia, sviatosť zmierenia a nakoniec večierka. Na tomto dni podľa môjho názoru bola najkrajšia adorácia, kedy sme zažívali akési spojenie medzi Ankou a nami. Bolo to tajuplné a zároveň krásne.
V nedeľu 21. októbra sme po rannej modlitbe a raňajkách zažívali poslednú svätú omšu za túto Púť radosti. A následne sme išli autobusom a potom vlakom domov do Košíc.
Túto púť by som pravdepodobne nikdy nezažila bez mojej úžasnej parťáčky, spoločníčky, a zároveň kamarátky Klaudie, ktorej touto cestou patrí veľká vďaka. Vyzývam aj ostatných, aby sa nebáli vyskúšať túto púť bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú veriaci, pretože zažijú veľa skúseností a spoznjú mnoho ľudí. V prípade záujmu píšte alebo ma priamo kontaktujte.
Lenka
Ankety
Takto pred týždňom 21. októbra sme sa vracali s mojou spoločníčkou domov z Púte radosti vo Vysokej nad Uhom. Tento názov Vám asi nič nehovorí, preto som sa rozhodla napísať článok o tomto nádhernom mieste, kde zažijete veľa lásky, spoznáte nových ľudí a v najlepšom prípade aj samých seba.
Už dávnejšie som chcela spoznať a hlavne zúčastniť sa na tejto púti. Avšak nemala som vhodného parťáka k tomu, aby tento výlet spolu so mnou zrealizoval. Až jedného dňa som spoznala skvelú osobu, ktorá sa nechala nahovoriť a bez okolkov prijala túto výzvu.
A tak sme sa prihlásili na Púť radosti a nechali všetko v Božích rukách 🙂 Ako prvé sme si zaobstarali lístky na vlak so smerom na Trebišov. To bolo všetko, čo sme museli urobiť, už len prísť a nechať sa unášať nádhernou atmosférou vo Vysokej.
V piatok 19. októbra po poslednej hodine sme sa vybrali na vlakovú stanicu a plné očakávania sme nastúpili do Rexa, ktorý mal odchod o 15:01 h a dúfajúc, že ideme správnym vlakom, sme vystúpili na stanici v Michalovciach. Odtiaľ sme hľadali autobus, ktorý nás mal odviezť do Vysokej. Ďalšou prekážkou bolo, že sme nevedeli, na ktorý autobus treba nastúpiť. Keďže ten náš nebol ani označený a okrem neho tam bolo viac autobusov. Avšak moja parťáčka zobrala situáciu do vlastných rúk a hneď sa opýtala jednej saleziánskej sestry, či sa chystá na púť a čaká na autobus do Vysokej, keďže mala pri sebe teenagerov v našom veku. Odpovedala kladne, a tak sme čakali spolu s ňou. Po chvíľke sme zbadali náš autobus a nahrnuli sa doň. S mojou spoločníčkou sme si vydýchli, keď sme si uvedomili, že sedíme v autobuse a vyrážame do Vysokej. Bolo to neskutočné.
Keď sme dorazili na miesto, začala sa registrácia o 17:00 h a po krátkom podpisovaní sa a vyplatení peňazí sme vstúpili do nášho príbytku na nasledujúce tri dni. Ubytovaní sme boli na základnej škole. Povinná výbava boli papuče, ale na mieste ste si ich mohli kúpiť za 0,50 €. Musím podotknúť, že vybavenie školy bolo vynikajúce. Svedčila o tom veľká jedáleň, telocvičňa, kde sa konali bohoslužby a adorácie. Takisto boli sprístupnené sprchy. Po krátkom zoznámení sa so školou sme mali večeru z vlastných zásob. Avšak pri tom zhone sme nestihli kúpiť jedlo. A keď sme išli do obchodu, ktorý bol vedľa školy, bol zatvorený a pekáreň vedľa mala záverečnú o 18:00 h a v mobile ukazovalo 18:09 h, tak sme sa mohli rozlúčiť s jedlom. Lenže v školskej taške som našla desiatu a pomaranč z obeda plus nejaké kávenky, Pán Boh zaplať! O 20:00 h sa začala svätá omša a úvodné slovo, následne o 21:30 bolo prvé stretnutie v skupinkách. Každý bol zaradený do skupinky. Skupinky boli rozdelené podľa veku účastníkov a na čele bol animátor, ktorý túto skupinku riadil a mal ju na starosti. Práve týmto spôsobom spoznáte veľa zaujímavých a láskavých ľudí. O 22:30 h nasledovala spoločná večerná modlitba a sviatosť zmierenia. A nakoniec o 00:00 večierka, silentium.
Nasledujúci deň 20. októbra v sobotu sa náš deň začal budíčkom o 07:00 h, hneď za tým nasledovala spoločná ranná modlitba o 7:30 h a naše vytúžené raňajky v skupinkách o 08:00 h. Ďalej to išlo veľmi rýchlo o 09:00 bola prednáška – o. Dominika Markoša a po krátkych aktivitách nasledoval obed o 12:00 h a zlatý klinec dňa nastal putovaním do rodiska blahoslavenej Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom o 14:00 h. Bolo to krásne. Tam sme zažili ozajstnú blízkosť Anky. Navštívili sme kostol, kde sme sa pomodlili a domček, kde vyrastala. Ani sme sa nenazdali a o 17:00 začala svätá omša, svedectvá, adorácia, sviatosť zmierenia a nakoniec večierka. Na tomto dni podľa môjho názoru bola najkrajšia adorácia, kedy sme zažívali akési spojenie medzi Ankou a nami. Bolo to tajuplné a zároveň krásne.
V nedeľu 21. októbra sme po rannej modlitbe a raňajkách zažívali poslednú svätú omšu za túto Púť radosti. A následne sme išli autobusom a potom vlakom domov do Košíc.
Túto púť by som pravdepodobne nikdy nezažila bez mojej úžasnej parťáčky, spoločníčky, a zároveň kamarátky Klaudie, ktorej touto cestou patrí veľká vďaka. Vyzývam aj ostatných, aby sa nebáli vyskúšať túto púť bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú veriaci, pretože zažijú veľa skúseností a spoznjú mnoho ľudí. V prípade záujmu píšte alebo ma priamo kontaktujte.
Lenka
Ankety
Loading ...
Pridaj komentár