Básne

Stotisíc básni

A žiadna nemá zmysel

Chaos v mojej hlave

Ničí mi myseľ

Slová nemajú význam

Cítim sa sám

Premýšľam nad koncom

S novým ránom

I ďalšou nocou

Deň sa končí

Obloha padá

Zakrýva radosť

Čo ľuďom schádza

Mrznú na kosť

Ľudské stáda

Nič nestačí

Nič nie je krásne

Ich pýcha stále rastie

Rozum upadá

Raz  padne aj vláda

Podradného človeka

Čo život skvelý má

No i tak narieka

Môj tichý krik vznáša sa tmou

Nevládzem byť ďalej s ňou

Ona nie je ja, ja nie som ona

K nohám padá nám opona

Už viac nie sme hviezdy tejto šou

Pokiaľ ona nie je so mnou a ja s ňou

Publikum odchádza, uteká

Ona ticho sedí, narieka

 

 

Drogová hra

Z módy slušnosť sa vytratila

Z nás deckosť zmizla

Stali sme sa obeťami už nedeckej hry

Postupom času prestali sme byť my

Boli sme chodiace mŕtvoly

Bez štipky kontroly

Príchody domov večer, dosť neskoro

Záchvaty, nepekné stavy, zle nám vždy bolo

Rodičom do oči klamať a nadávať

Detská hra, v ktorej prestalo sa hrať

Zničené mladé telá, zničené životy

Presedieť nad tým všetky soboty

Len pre chvíľku radosti

Čo vystrieda pocit bolesti

Mnoho z nás hru nezvládlo

Životný boj prehralo

Dnes už len ja pozerám

Na všetky tie pomníky

A spomínam

Na naše zážitky

Kedy ešte boli sme deťmi bez viny…

vkladám ruku do tvojej dlane

tvoj šepot sa ku mne vkradne

verím slovám čo znejú tak dobre

len ticho pozerám na nebo modré

a možno čakám že chvíľa bude nekonečná

že nikdy to pre nás nebude záverečná

v tom pozrieš sa na mňa rozhučí sa ticho

ja vstanem z dna a poviem sucho

pár tichších slov

než je tento deň

tak prosím tomu ver

že moje srdce už patrí tebe

tak sa oň staraj a ďalej ho neber

nepolám ho na kryštály

z ktorých už nič nebude

lebo bez teba viem

že skončím pod zemou v záhrade

a možno zajtra

či už aj dnes

moje srdce praská

zo slov čo sú jak des

myseľ mi kričí

o pomoc žiada

neodvráť sa keď obloha padá

zachráň má pred hrôzami sveta

nechcem byť ďalšia

bez zmyslu obeta

zober mi ruku

drž ju pevne

keď padneme na dno

chcem ťa pri sebe

neklam, nemám to rada

nebuď len rada kde vystávam sama

 

teplá noc, tak ako jej krv

prúdi telom

stojí vo výškach

 objímaná vetrom

vánkom, čo kolíše ju tíško

len letmý bozk

na jej studené líčko

hladina pod ňou spieva

volá ju k sebe

a ona vzlieta

 v objatí vĺn, už necíti sa sama

jej posledné slová

 pohltí voda

 „zbohom mama“

nesie ju v náručí

prúd sladkých piesní

 nesie ju k otcovi

už nebude v tiesni

 na stole list, báseň

okamih s ňou premenil sa v ďaleký sen

 pokožka bledá

 a srdce tiché

 už utonula bolesť jej bláznivej mysle

už utonul strach jej mladej duše

 už viac ju svet nedokúše

 

Nataly