Kde bolo tam bolo, bola raz krajina, ktorá sa volala Nezábudkovo. Tá krajina sa tak volala preto, lebo tam okrem nezábudiek nerástli žiadne iné kvety. V nezábudkove žili samí dobrosrdeční a milí ľudia. Až na jednu osobu.

Nezábudkovo bola krajina neobyčajných ľudí, krás, zvyklostí a čarov. Žili tu ľudia rôznych tvárí a rozmerov a veku, no každý mal spoločnú vlastnosť a to dobrosrdečnosť. Teda až na jednu osobu. Touto osobou bola 584-ročná čarodejnica, ktorá navonok pôsobila zlomyseľne, bola intrigánka, sebecká, namyslená, majetnícka a nafúkaná ako ropucha. No vo vnútri to bola veľmi milá, sympatická a okúzľujúca tetuška. Žila na konci krajiny osamotená v domčeku na psej nohe. Jej jediným spoločníkom bol jej zelený kocúr Rafael. Jej meno bolo Mobilnica. Raz, v jeden upršaný a zároveň slnečný májový nedeľný podvečer sa do okolia jej útleho domčeka na psej nohe zatúlalo malé dievčatko, ktorej meno bolo Svetluška. Svetlušku poslala jej zlá sestra Štamperlína na maliny a černice do lesa. Avšak, Svetluška sa stratila a nevedela nájsť cestu von, až kým nezazrela svetlo v Mobilnicinom okne. Bola už tma, preto sa rozhodla, že zájde k tomu domu a zakričí na Mobilnicu.

„Hej! Teta Mobilnica, doma ste?“

„Doma, doma, čo dievka moja by si tak chcela?

„Viete teta, moja zlá sestra Štamperlína ma poslala na maliny a černice, no ja som ich nevedela nájsť a stratila som sa v lese. Potom som však zazrela svetlo vo Vašom okienku, tak som prišla skúsiť, či by ste ma prichýlili na noc.“

„Svetluška, dievčina zlatá, a či ty nevieš, že maliny a černice v máji nerastú?“

„Ej, teta, a skade by som to ja vedela, keď ja do školy nechodím, sestra mi nepovie, mama stále v robote je a otec na dostihoch stále fičí? Ani priateľov nemám, čo by mi povedali. Dokonca som ja ani len to nevedela, že je máj!“

„Ach, ty chúďatko moje maličké! Neboj sa, ja si ťa tu už dobre zaopatrím.“ „Ďakujem Vám teta veľmi pekne.“

„Ešte neďakuj, Svetluška. Dohodneme sa takto: Ty tu ostaneš päť dní a štyri noci a ja ťa za tých päť dní čosi naučím. Len pod touto podmienkou tu môžeš ostať!“

Svetluška súhlasila s myšlienkou v hlave, že aspoň poriadne Štamperlíne zavarí. To však ešte netušila, že v tejto časti krajiny beží čas omnoho pomalšie. Jeden deň tu znamenal totiž dva mesiace tam! A tak Svetluška ostala s kľudom v duši, že sestre zavarí a že pri Mobilnici sa čohosi aj priučí. V ten večer sa už len navečerali a išli si ľahnúť.

Na druhý deň ráno, keď sa Svetluška zobudila, na stole ju čakal odkaz: „V tejto miske sú zemiaky. Očisti ich toľko, aby bol tento fialový hrniec plný.“ Svetluška sa aj potešila, že má akúsi prácu, no aj začudovala, prečo jej Mobilnica zanechala takú ľahkú úlohu. A tak sa pustila do čistenia zemiakov. Ako tak čistila polhodinu, hodinu, hrniec sa nie a nie plniť. Stále to akýmsi spôsobom všetko odtiaľ zmizlo! No Svetluška sa nedala odradiť a čistila zemiaky dovtedy, kým ich neočistila všetky. Keď sa Mobilnica vrátila domov, zhrozila sa: „Svetluška, čo že si ty porobila s tými zemiakmi?“

„Nič tetuška, ja som ich čistila a čistila, no ony stále zmizli.“

„Ja ti neverím! Priznaj sa, že ty si ich všetky sama pojedla?!“

„Nie tetuška, naozaj, neklamem!“

No Mobilnica jej neverila, chcela jej dať poučenie, a tak jej zatiaľ nepovedala, že hrniec, do ktorého zemiaky čistí, je začarovaný. Tetuška si uvarila večeru, no sama ju i zjedla. Svetluške nič nedala. Na druhý deň ráno Mobilnica nechala na stole zasa lístoček s tým istým odkazom, dve vedrá zemiakov a začarovaný hrniec. Svetluška zasa očistila všetky zemiaky, no nikde nebolo po nich ani chýru, ani slychu. A tak sa večer po Mobilnicinom návrate do jej brlohu zopakovala situácia z predchádzajúceho večera. Na ďalší deň sa to zopakovalo a na štvrtý deň, keď Svetlušku čakalo na stole zasa to isté, vybrala zo skrinky iný hrniec a čistila  zemiaky do neho. A hľa! Z tohto zemiaky nezmizli. Ostali tam všetky.

Keď sa večer Mobilnica vrátila domov, pochválila ju a povedala jej o začarovanom hrnci a o tom, ako ju chcela poučiť. Povedala jej: „Svetluška, to, že ti niekto povie, kam máš ísť a čo máš presne robiť neznamená, že to nemôžeš urobiť po svojom! No dievčina moja pekná, svoju úlohu si splnila, zajtra ráno ťa sama na kraj lesa odnesiem. Avšak, dávaj pozor! Za ten čas, čo si tu bola, tam prešlo nie päť dní, ale desať mesiacov! Doma ťa už veľmi dlho hľadajú. No ty mi musíš sľúbiť, že neprezradíš, kde si bola a čo si robila!“

Svetluška to Mobilnici s veľkou radosťou sľúbila. Tetuška Mobilnica ju odprevadila na kraj hustého lesa, kde sa Svetluška rozlúčila s tetuškou a pobrala sa domov, do krajiny Nezábudkovo, kde ju už všetci čakali a s veľkou radosťou privítali. No keď sa jej pýtali, kde bola, čo robila, s kým bola a ako prežilo také malé dievčatko v lese bez jedla a pitia taký dlhý čas, dievčatko len myklo plecom, pousmialo sa a povedalo: „Viete, aj by som Vám povedala, ale nepoviem.“

A od tej doby sa hovorilo o Svetluške, dievčatku z Nezábudkova, ako o zázraku.

Natália Magóčiová  3B