sefredaktorEmpty
Feeling like there’s nothing left within you,
Sensing all the pain that couldn’t reach you.
Yet, not being able to be hurt,
Because there’s too many things to forget;
But not only that…
You don’t want all that awful misery
To be poured into you ever again.
Like into a sheer empty glass wine is poured
It Stands majestically on its stalk
Yieldingly waiting for someone’s red lips
To touch its smooth edge
And for that greedy tongue
To let it intoxicate with luscious maleficence
In the form of bloody drink with a tint of alcohol.
But one doesn’t want that,
One desires the true happiness
Like in all the myths once told,
Not just a simple momentary pleasure
Which comes and goes.
Is it truly us?
Are we the makers of our luck?
Like everyone else says?
Maybe it’s all just a mere illusion…
And maybe not…
What if it’s really us after all?
Who destroys our felicity, then?
I’ve heard one of those makers say:
‘If it’s not you, who is it then?’
I think his question might be one to think about deeply
Before you decide what’s important for you clearly
In order to be filled with the most delicious liquor of all,
One that isn’t here to come and leave you in pain,
Feeling like you drank the whole bottle in vain.
The bottle entitled The True Happiness
That gets rid of all of that emptiness and loneliness.
Prázdna
Cítiš sa akoby v tvojich útrobach už nič nebolo,
pociťuješ všetkú tú bolesť, ktorá ťa nemohla zastihnúť.
No aj tak ti nemôže už byť ublížené,
pretože je príliš veľa vecí, na ktoré treba zabudnúť.
Ale nie len to…
Nechceš nechať už nikdy dopustiť,
aby do teba znovu bolo vliate to všetko hrozné zúfalstvo.
Tak ako sa leje víno do prázdneho číreho skleneného pohára,
Stojaceho majestátne na svojej stopke.
Poslušne čakajúc na niekoho červené pery,
aby sa dotkli jeho hladkého okraja,
a na ten nedočkavý jazyk
nechávajúc ho opojiť sa lahodným zlom
vo forme krvavého nápoja s nádychom alkoholu.
No človek to nechce,
túži len po skutočnom šťastí
ako z tých kedysi rozprávaných bájí,
nie len po chvíľkovom potešení,
ktoré zaraz príde a už je preč.
Sme to ozaj my?
Sme my strojcami vlastného šťastia?
Tak ako to každý hlása?
Možno je to všetko len jednoduchou ilúziou…
A možno aj nie…
Čo ak sme to vskutku my?
No kto potom ničí naše šťastie?
Počula som jedného z tých strojcov povedať:
“Ak to nie si ty, tak kto to je?”
Myslím, že jeho otázka je jedna z tých,
nad ktorou by sme sa mali do hĺbky zamyslieť,
ešte predtým než sa rozhodneme čo je pre nás vskutku dôležité,
aby sme sa mohli opojiť tým najchutnejším nápojom.
Taký, ktorý tu nie je len preto, aby prišiel a zanechal ťa v utrpení,
cítiac sa akoby si vypil celú fľašu nadarmo.
Tú fľašu zvanú Pravé šťastie,
ktorá ťa zbaví všetkej tej prázdnoty a samoty.
Zuzana
