Užívam si prázdnotu, ktorá neopísateľnú voľnosť mi dáva,

tak veľmi milujem byť osamelá, len tak opustená;

jednoducho celkom sama.

Moje vnútro zostáva tajomstvom zahalené,

nik o jeho rozmanitých zákutiach nevie,

ani keď dávam najavo radosť,

či v očiach sa mi zračí žiaľ.

Myšlienky a sny ma sústavne obklopujú,

moju myseľ sťa čierny závoj tmy ozdobený spŕškou hviezd zahaľujú.

Tvár ako tajná maska v tej tme, čo i za denného svetla žiari,

zaženie vari všetky nočné mory, či nepríjemné chmáry.

Niekto stále spoločnosť vyhľadáva,

zatiaľ čo ja v kútiku duše chcem zostať sama.

Sama ako osamelá oáza v púšti, čo uchvátila oči nešťastníka,

sama ako perla v mušli, čo pod hladinou svojou krásou plytvá,

sama ako zabudnutý ostrov, ktorý len vlny svojou nežnosťou objímajú;

takéhoto ústrania si moje srdce vskutku žiada.

Miesto, kde nemusím hrať divadelné hry,

či stvárňovať ašpirácie postáv a žiť v ich plytkej fraške,

ponorená do ich replík sťa plachých lží.

Dúfam, že ho v nejakom človeku raz nájdem,

ďaleko s jeho neoblomnou dôverou zájdem,

i bude sa mi ľahšie žiť,

keď konečne nebudem musieť byť tak sama.

Zuzana