Rána nič nemenia.

Slnko už za obzorom hlávku mi hladí,

„Daj si ďalšiu  dávku, veď to nevadí.“

Pozerám do rúk, „snáď už mám dosť.“

Kroky z poschodia desia ma na kos.

Už viečka mi nedržia

A Kryl už dospieval

„Ešte pár posledných,“ z chodby sa ozýva

Prečo tá bolesť vo mne stále prežíva ?

Desiata hodina ranná odbitá

Z vnútra, z vonku celá rozbitá…

Oči sotva otvorené držím

Dnes jedenia sa asi zdržím…

Nevládna po dome sa vznášam

Chuť do života na spodku pohára hľadám

Však je to len káva.. a ja stále neumieram…

Slnko už horí, tak dávam si ďalšie.. umlčte to prosím alebo rovno zabite.

Polotvar