sefredaktorStotisíc básni
A žiadna nemá zmysel
Chaos v mojej hlave
Ničí mi myseľ
Slová nemajú význam
Cítim sa sám
Premýšľam nad koncom
S novým ránom
I ďalšou nocou
Deň sa končí
Obloha padá
Zakrýva radosť
Čo ľuďom schádza
Mrznú na kosť
Ľudské stáda
Nič nestačí
Nič nie je krásne
Ich pýcha stále rastie
Rozum upadá
Raz padne aj vláda
Podradného človeka
Čo život skvelý má
No i tak narieka
Môj tichý krik vznáša sa tmou
Nevládzem byť ďalej s ňou
Ona nie je ja, ja nie som ona
K nohám padá nám opona
Už viac nie sme hviezdy tejto šou
Pokiaľ ona nie je so mnou a ja s ňou
Publikum odchádza, uteká
Ona ticho sedí, narieka
Drogová hra
Z módy slušnosť sa vytratila
Z nás deckosť zmizla
Stali sme sa obeťami už nedeckej hry
Postupom času prestali sme byť my
Boli sme chodiace mŕtvoly
Bez štipky kontroly
Príchody domov večer, dosť neskoro
Záchvaty, nepekné stavy, zle nám vždy bolo
Rodičom do oči klamať a nadávať
Detská hra, v ktorej prestalo sa hrať
Zničené mladé telá, zničené životy
Presedieť nad tým všetky soboty
Len pre chvíľku radosti
Čo vystrieda pocit bolesti
Mnoho z nás hru nezvládlo
Životný boj prehralo
Dnes už len ja pozerám
Na všetky tie pomníky
A spomínam
Na naše zážitky
Kedy ešte boli sme deťmi bez viny…
vkladám ruku do tvojej dlane
tvoj šepot sa ku mne vkradne
verím slovám čo znejú tak dobre
len ticho pozerám na nebo modré
a možno čakám že chvíľa bude nekonečná
že nikdy to pre nás nebude záverečná
v tom pozrieš sa na mňa rozhučí sa ticho
ja vstanem z dna a poviem sucho
pár tichších slov
než je tento deň
tak prosím tomu ver
že moje srdce už patrí tebe
tak sa oň staraj a ďalej ho neber
nepolám ho na kryštály
z ktorých už nič nebude
lebo bez teba viem
že skončím pod zemou v záhrade
a možno zajtra
či už aj dnes
moje srdce praská
zo slov čo sú jak des
myseľ mi kričí
o pomoc žiada
neodvráť sa keď obloha padá
zachráň má pred hrôzami sveta
nechcem byť ďalšia
bez zmyslu obeta
zober mi ruku
drž ju pevne
keď padneme na dno
chcem ťa pri sebe
neklam, nemám to rada
nebuď len rada kde vystávam sama
teplá noc, tak ako jej krv
prúdi telom
stojí vo výškach
objímaná vetrom
vánkom, čo kolíše ju tíško
len letmý bozk
na jej studené líčko
hladina pod ňou spieva
volá ju k sebe
a ona vzlieta
v objatí vĺn, už necíti sa sama
jej posledné slová
pohltí voda
„zbohom mama“
nesie ju v náručí
prúd sladkých piesní
nesie ju k otcovi
už nebude v tiesni
na stole list, báseň
okamih s ňou premenil sa v ďaleký sen
pokožka bledá
a srdce tiché
už utonula bolesť jej bláznivej mysle
už utonul strach jej mladej duše
už viac ju svet nedokúše
Nataly
