Smile

Dancing pair of those two mouth corners,

Moving upwards in the exactly same motion

While showing off themselves in an instant devotion.

They always find each other,

Though without really meeting,

But that doesn’t matter

As long as you are cheering.

Sometimes they grow wider and wider

When preceded by a compliment or a joke of some kind

And what follows is a short, but rather beautiful smile.

Can you spot the sincerity in it

When you take a look into person’s eyes?

Isn’t it just hard to distinguish earnestness in the fraudulence of this world?

Sometimes I ask myself if people can still smile from the depth of their hearts,

If the smile truly lights up their faces as it seems,

If it brings them that momentary happiness,

If it blows their problems away along with the wind

Even just for those few seconds…

Does it invoke all those unbounded feelings?

I wonder and wonder,

Then suddenly I realize

I’ve forgotten to smile.

For how long?

That I don’t know,

But when the first chance arises

I’m finding out

That some time’s had surely passed since the last time,

For my cheeks hurt,

But a pleasant déjà-vu is here;

“Oh,” I think to myself, “how great I feel.

Yet, how long it must have been.”

Úsmev

Tanečný pár tých dvoch kútikov,

raziaci si cestu nahor rovnakým ťahom,

zatiaľ čo sa predvádza v splynutí vášne toho okamihu.

Vždy nájdu jeden druhého,

aj keď sa nikdy skutočne nestretnú.

Na tom však nezáleží,

ak ti to prináša radosť.

Niekedy sú stále širšie a širšie,

najmä ak im predchádza kompliment alebo nejaký vtip.

A čo nasleduje je krátky, ale taký prekrásny úsmev.

Nachádzate v ňom úprimnosť,

keď sa pozeráte tomu človeku do očí?

Nie je prosto ťažké rozpoznať v dnešnom falošnom svete pravú úprimnosť?

Niekedy sa sama seba pýtam, či sa ľudia ešte vedia od srdca smiať,

či ten úsmev naozaj rozžiari ich tvár ako sa to zdá,

či im to prináša tú chvíľkovú radosť,

či sú ich problémy odviate vetrom

aspoň na tých pár sekúnd…

Evokuje to všetky tieto nespútané pocity?

Rozmýšľam a rozmýšľam,

a znenazdajky si uvedomím,

že som sa sama zabudla smiať.

Na ako dlho?

To neviem,

ale keď sa naskytne prvá príležitosť,

tak zistím,

že nejaký čas iste ubehol od posledného razu,

keďže ma bolia líca,

ale príjemné déjà-vu je tu;

“Oh,” pomyslím si, “ako skvelo sa cítim.

Ale ako dávno to muselo byť.

Zuzana