Predstavy

Mám ich toľko, že netuším čo s nimi.

Sú také krásne, také šialené;

inokedy zas úplne zmätené.

Nerada ich uchovávam,

no jednako sa ich neviem zbaviť;

len neochotne sa mi občas vyparia z hlavy.

Chcem ich však urobiť skutočnými,

nezálež mi ako, i tak nemám ani najmenšie potuchy…

Pozriem sa na dlaň ľavej ruky, potom zas tej pravej;

je tam na nich už všetko predom ozaj napísané?

Ak áno, potom je snáď jedno z kade vietor vanie,

hlavné je, že mi prinesie po čom túžim,

ba čo viac – všetko čo si za svoje rozhodnutia a činy vskutku zaslúžim.

Ktovie, možno mi raz i naplní tie všetky krásne predstavy,

samozrejme za predpokladu, že nebudem v sebe pestovať tie zbytočné obavy;

a nechám sa ním ladnými pohybmi niesť a viesť.

Zuzana