Kid

 

Smiling like there aren’t any boundaries,

Because there really aren’t none.

Cheeks are burning like flames coloured in red

While I laugh and laugh like crazy,

Not the least worried or concerned

That I’m going to run out of my breath.

 

The giggles are more than contagious

And they make everyone around me happy as well,

Which just adds to my already enormous smile.

Happiness so big that there’s no place for fear

Or second guesses,

Because I am who I am,

Not afraid to show every piece of me

In the most beautiful of all symphonies –

– my jingly laugh.

 

I think of Peter Pan, once so dear to my heart

And hope that at least over thousand fairies are born right now,

Together dancing and flying in the rhythm of my happy tears

That are running down my once chubby cheeks,

Destroying any foundations built on fears.

At least that was all to it when I used to be a kid,

But I won’t let it just stay that way,

When I know that there’s a place,

A place for me to be happy right here and there

Just the way I am with all my broken pieces

That can be put together any minute

As if the small me was once again

Putting together adorable pictures of puzzle

And I see cute puppies and kittens in front of me all over again

Barking and purring at me from the white wall of my bedroom

As if telling me in their primitive animalistic ways

That if I let people in and relive those cheerful memories

I could find happiness in the smallest of things once again

And get up excited for each and every new day.

 

Dieťa

 

Smejem sa akoby neexistovali žiadne zábrany,

pretože vskutku žiadne nie sú.

Líca horia ako plamene zafarbené načerveno,

zatiaľ čo sa rehocem a rehlím ako šialenec;

a ani prinajmenšom sa neobávam,

že by mi nevystačil dych.

 

 

Môj chichot je viac ako len nákazlivý

a vďaka nemu sú i všetci okolo mňa šťastní,

čo len pridáva na mojom už obrovskom úsmeve.

Šťastie také veľké, že nezostáva miesto pre strach,

či nejaké dohady,

pretože som kým som;

a neobávam sa ukázať všetky moje stránky

v najkrajšej zo všetkých symfónii –

– v mojom zvonivom smiechu.

 

Spomeniem si na Petra Pana, niekedy takého blízkeho môjmu srdiečku,

a dúfam, že je teraz zrodených najmenej cez tisíc víl,

tancujúcich a lietajúcich spolu v rytme mojich šťastných sĺz,

ktoré sa kotúľajú dolu mojimi kedysi bucľatými líčkami;

zneškodňujúc všetky základy postavené v strachu.

Aspoň to je všetko čo tu bolo,

keď som ešte bola malá;

ale ja to nenechám len tak,

keďže viem, že i pre mňa tu je miesto,

miesto kde by som bola šťastná práve tu a teraz;

taká aká som so všetkými mojimi zlomenými kúskami,

ktoré môžu byť poskladané dohromady kedykoľvek.

Ako keby znova moje detské ja

skladalo dokopy rozkošné obrázky z puzzle,

a ja zas a znova pred sebou vidím tie roztomilé šteniatka a mačiatka,

ako na mňa štekajú a pradú z bielej steny mojej izbietky;

akoby mi hovorili svojimi primitívnymi a zvieracími spôsobmi,

že keď znova k sebe vpustím ľudí a prežijem tie radostné spomienky,

tak budem zaraz schopná nájsť šťastie i v úplných maličkostiach;

a vstávať tak natešená na každý nový deň.

 

 

Suzanne/Zuzana