sefredaktorDay so bright, one would think
that a single day has never seen so much light.
Yet, it’s a lie.
All summer these sunny days pass us by,
one by one, stealing the youth of our life.
Sip by sip, just so none of us would notice.
And we simply don’t pay attention,
while having the best time of our lives.
Sadly, not realizing how fast they are slipping us by.
Why, oh why would the sun steal all the bright colour of yesterday?
Why, oh why would the history that once was future and then present fade away?
Everything went into a black and white blur left untouchable.
It simply cannot be changed, only remorse stays all along just the same,
although you were craving for silence of a spotless mind…
The only thing you can do is let go,
when you at least partly forget what you’ve done wrong.
When you tell yourself not to ever think about it,
but the thoughts keep chasing you everywhere you go,
even when the moon takes over the sun,
toning all the memories down with the vanishing light,
and you experience yet another one of many sleepless nights.
Sometimes you succeed,
in return getting some sleep,
but most of the time you lose,
outliving numerous nights full of abuse.
As if anything mattered anymore,
with every second we’re getting old
and more lost in ourselves.
By forgetting only the little things at first,
to the point when there’s nothing else we can recollect,
because sadly even we, any of us, doesn’t know who we are anymore.
Though, it’s the truth,
we’ve finally achieved the ideal of the child’s spotless mind,
however while being trapped in the body of an old man
until the last of our days,
until that very sundown…
It will surely be the last one
and when the sun sets,
we will be young again,
enjoying our first sundown
with the clearest of minds.
Západ slnka
Deň taký jasný, nikto by neuhádol,
že sa v jednom dni skrýva toľko svetla.
A predsa, je to lož.
Celé leto nás míňajú tie slnečne dni,
jeden po druhom kradnú našu mladosť.
Dúšok po dúšku, len aby si to nikto z nás nevšimol.
A my jednoducho nedávame pozor,
zatiaľ čo prežívame najlepšie chvíle nášho života.
Bohužiaľ neuvedomujúc si ako rýchlo nam unikajú.
Prečo, ó prečo len slnko ukradlo všetkú jasnú farbu včerajška?
Prečo, ó prečo len minulosť, ktorá bola raz budúcnosťou a potom prítomnosťou
vybledla?
Všetko sa dostalo do čierno-bieleho víru, zostávajúc nedoktnuteľné.
Skrátka sa to nedá zmeniť, len výčitky vonkoncom zostávajú,
i keď si tak túžil po tichu nepoškvrnenej mysle.
Jediné čo môžeš urobiť je všetko nechať plávať,
keď aspoň sčasti zabudneš čo si pokazil.
Keď si povieš, aby si na to už nikdy nemyslel,
no myšlienky ťa prenasledujú všade kde ideš,
dokonca aj keď mesiac zatieni slnko
a všetky spomienky utíchajú s miznúcim svetlom,
a ty prežiješ už ďalšiu z mnoha bdelých nocí.
Niekedy však uspeješ
a na oplátku si trocha pospíš,
no väčšinou prehrávaš
a si nútený prežiť niekoľko nocí plných hororu.
Akoby na niečom ešte záležalo,
s každou sekundou starneme
a strácame sa sami v sebe.
Zo začiatku zabúdajúc len maličkosti
až do bodu, kedy si už nemáme na čo spomenúť,
pretože nanešťastie ani my sami, nikto z nás si už nepamätá kým vlastne sme.
Aj keď je to pravda,
konečne sme dosiahli ten ideál nepoškvrnenej detskej mysle,
však zatiaľ čo sme uviazli v tele starca,
až do posledných dní,
až do toho osudného západu slnka…
Určite to bude ten posledný
a keď slnko zapadne,
budeme znova mladí,
užívajúc si náš prvý západ slnka
s najčistejšou z myslí.
Zuzana
