sefredaktorJe to vskutku tak nesmierne ťažké vžiť sa do kože druhého,
človeka rozumného, tak blízkeho, tebe rovného?
Pýtam sa neustále, keď moje krehké srdce žiali,
rozpolené kľukatou ryhou na dva nesúmerné tvary,
pretože ho neskutočne trápi táto smutná skutočnosť.
„Zostaň silnou”, našepkáva mi tichý hlas z útrob môjho podvedomia,
„nemôžeš predsa takto zúfať,
radšej ty len dúfaj, že raz to niekto zmení,
keď vstúpi do tvojho prázdneho života,
vyplňujúc tú dieru večného osamotenia.”
Ja ho občas i poslúcham,
no je mi nanič,
keď neustále som len o opaku utvrdená.
Niekedy mám pocit, že plamienok nádeje začína pomaly a isto tlieť,
no v zlomku sekundy zistím, že tej nádeje už niet.
Má vôbec zmysel vystavovať sviecu v blízkom dohľade,
keď som bola nespočetne veľa ráz presvedčená,
že jej ovisnutý knôt už pravdepodobne nikdy nevzplanie?
Budem to aj napriek mnohým známym pochybnostiam skúšať.
„Nikdy nehovor nikdy,” rieklo moje zabudnuté podvedomie,
zatiaľ čo som znova nadobudla vieru,
že sú ešte ľudia, ktorí ma medzi seba berú,
neodsudzujúc ma za každú malichernú maličkosť.
Snažím sa pritom len byť sama sebou,
vychádzať s ostatnými ľudskými bytosťami,
ale niekedy mám pocit,
že by ma najradšej v lyžičke vody utopili,
neprihliadajúc ani trocha na to,
že som taká ako oni;
– obyčajný človek z mäsa a kostí,
ktorý si však vybral cestu inú;
– drinu a utíšenie hladu po znalosti.
Daj mi ešte Bože síl a energie,
aby som dokázala všetkým,
že dá sa žiť i inak,
bez toľkej nevedomosti a ľahostajnosti,
ktoré moje okolie uprednostňuje,
bez toľkých materiálnych vecí,
ktoré si bez rozmyslu kupuje a beztak neváži.
Zostáva mi len utrápený výraz na tvári,
keď nad tým tak filozofujem,
svoju hlavu teóriami umáram,
radšej svoje oči pred tým vonkajším svetom zatváram,
upadajúc do rezignovaného spánku,
zostávajuc (zatiaľ) nepochopenou.
