Ako spŕška letného dažďa sa niekedy správa,

raz je tu… a zrazu zmizne,

keď i posledná dažďová kvapka vyschne,

vtedy ju zas iný manier vystrieda.

Ba koniec koncov i od počasia závisí,

pretože zo sivých pochmúrnych oblakov sa i sama myseľ zmráka,

dažďom sa len vyvrcholí silný pocit reflexie,

keď začnú syčať tie prefíkané kobry z prúteného košíka plného depresie.

Na slnko nedočkavo čaká každý z nás,

tú zlatistú energiu prameniacu zhora.

Sem-tam vyjde i ak neustal ešte ten neoblomný lejak,

tvoriac tú prekrásnu dúhu sťa čarovný most pestrých farieb,

z ktorých každá hrá na inú nôtu, no spolu tvoria dokonalú harmóniu.

Prežívať dlhodobo vzácnu radosť je šťastie samo o sebe,

treba si ju vážiť však a oplývať optimizmom i keď ho na rozdávania nie je.

I kobre sa dá zahrať zmyselnú pieseň,

možno ustane to jej neustále syčanie,

keď miesto jedovatých uštipnutí ticho nastane.

Môžeme v spánku  prežívať nálady rôzne?

Je to vskutku možné?

Nočné mory nás z neho vedia vytrhnúť,

vtedy cítime prudký strach,

no nie je tak?

Smútok, zlosť i planúca žiarlivosť,

strašné nálady, ktoré lezú hlboko pod kožu.

Nesmieme ich nechať len tak vyhrať,

samy bez živiteľa predsa nič nezmôžu.

Príde i sneh ako každú inú zimu,

aj teraz tie krehké vločky splynú v zamrznutú bielu pokrývku,

zanechávajúc v nás nostalgiu minulých zím a priam kúzelných Vianoc.

Akoby sa všetko zmenilo za noc,

ráno stále inou nohou do nového dňa vykročím.

Zuzana