Niekedy chcem prinavrátiť tie staré dobré časy,

niekedy sa len tak do dávnej minulosti vrátiť.

Koľko vecí zmeniť by sme mohli,

toľké napáchané škody a hanebné hriechy vymazať,

tak zostáva mi len v myšlienkach sa nad tou krutou realitou umárať.

Chyby, ktoré na jednej ruke, ba ani na dvoch nikto nespočíta,

všetky nás inak poznačili a náš rozmanitý charakter za tie roky vytvorili.

Premrhané šance či príležitosti, za ktorými sme sa ani cez plece neobzreli,

koniec koncov sme v naše ja aj napriek tomu nejako dozreli.

Kým by sme boli, no kým vlastne sme?

Prečo na tieto otázky niet dostačujúcej odpovede?

Neutíchajúce myšlienky prenasledujú naše podvedomie,

výčitky zahalili hustou hmlou inak priezračné vedomie.

Spomeniem si však, že i krásne momenty som zamýšľala pozmeniť,

nevážiac si toho čo mám až do chvíle, keď som to mohla všetko v okamihu stratiť.

Už viem, že som sama sebou, zmierená s mojimi oboma odvrátenými tvárami,

no kam sa i tak vracať, keď nie je žiadne späť.

Zuzana