Ako spŕška letného dažďa sa niekedy správa,

raz je tu… a zrazu zmizne,

keď i posledná dažďová kvapka vyschne,

vtedy ju zas iný manier vystrieda. Čítať ďalej →

The beautiful melody of all various musical instruments

and a voice so penetrating, yet subtle to hear,

most of the time that’s all I want to feel.

Just letting the catchy rhythm take me somewhere else

making me sink into those vivid tones, simply breathing all that beauty in.

My thoughts scatter all over my head,

seems like I need to take another deep-breath.

Hips start to sensually twirl and I can’t stop them,

in vain, I at least finally cease to feel the awful pain.

At last, I don’t even pause to care one bit.

Carefully analysing every single word that plays on,

but only if I want to turn my feelings back on.

The well-hidden tears are starting to realize that there’s a way out,

although they can’t escape if I don’t open my long forgotten eyes,

then they can gain a graceful path and stroll down my pale cheeks

to let out all the horrendous pain and hurt that I overheard for the past few weeks.

Turning up the volume so I don’t hear my own sobs,

while the heavy rain forces me to take the red dotted umbrella with me,

just to hide the leftover hurt that’s still strongly rooted in me.

Sudden deafness attacks my ears, oh the voices, the music…

They all cease and there’s nothing to hear anymore,

while I’m hiding under the insecure shield.

I only hope that one day the lovely symphony will go on,

without any discontinuation, not giving me the temptation

to fall back into the darkest of the depressions.

Because then there won’t be a way back,

even if you fall,

you cannot crawl nor climb out of that deep abyss…

The music has to give you a helping hand

by whispering to you its distant melody.

All your tears will be vanquished once and for all,

while you regain back your conscious as well as all your vigilant senses.

Hudba

Krásna melódia všetkých rôznorodých hudobných nástrojov,

a hlasu, tak prenikavého,  no jemného pre ľudské ucho,

väčšinu času chcem cítiť práve to a vonkoncom len to.

Len tak nechať chytľavý rytmus, aby ma uniesol niekam preč, ďaleko,

nechávajúc ma ponoriť sa do jeho pestrých tónov, jednoducho vdýchavajúc všetku tú krásu.

Moje myšlienky sa rozsypú po celej mojej hlave,

vyzerá to tak, že sa musím znova zhlboka nadýchnuť.

Boky sa začnú zmyselne vrtieť a ja ich nemôžem zastaviť,

márne, aspoň prestanem cítiť tú hroznú bolesť.

Konečne sa ani nepozastavím, aby som sa čo i len trocha starala.

Pozorne analyzujem každé jedno slovo, ktoré hrá,

ale len keď chcem znova zapnúť moje emocionálne cítenie.

Poriadne schované slzy si začnú uvedomovať, že našli východisko,

i keď nemôžu utiecť pokiaľ neotvorím svoje dávno zabudnuté oči;

potom môžu uniknúť a skotúľať sa po cestičke mojich bledých líc,

aby dali prienik tej hroznej bolesti, ktorú som prepočula za posledné týždne.

Pridávam zvuk, aby som nepočula vlastné vzlykanie,

zatiaľ čo ma silný dážď prinúti vziať si so sebou ten červený bodkovaný dáždnik,

len aby som zakryla zostávajúcu bolesť, ktorá je ešte stále zakorenená hlboko vo mne.

Nečakaná hluchota napadne moje uši, och tie hlasy, tá hudba…

Všetko sa vytratí a nie je už čomu načúvať,

kým sa skrývam pod neistým štítom.

Ja len dúfam, že raz tá ľúbezná symfónia bude pokračovať,

bez akéhokoľvek prerušenia, nedávajúc mi nutkanie

upadnúť do jednej z najtemnejších depresií.

Pretože potom už niet cesty späť,

i keď spadneš,

nemôžeš nijako vyliezť z tej hlbokej priepasti.

Hudba ti musí podať pomocnú ruku,

šepkaním svojej vzdialenej melódie

budú všetky tvoje slzy porazené raz a navždy,

pokiaľ sa ti navráti tvoje vedomie, spolu s tvojimi ostražitými zmyslami.

Zuzana