Dýka

Dýka

Bodá a bodá,

do živého mäsa ti zatne.

Nikdy by som si nemyslela,

že mi bude raz až tak zle.

Zimomriavky behajú po mojom tele,

zaliali mi ho tou najtuhšou zimou celé.

V žalúdku sa zas had zvíja a krúti,

moju krehkú myseľ mi temnota múti.

Ľudia už na mňa ani bezcitne nehľadia, tak ako kedysi,

keďže žiarivá obrazovka v ruke im hovorí o poznanie viac.

Mobil prilepený v ruke a oči na ňom čítajú,

riadok za riadkom utekajúc realite.

Prečo sem nepatrím a ani nikam?

Akoby domovinu inde som mala;

čierný vták mi na plece sadá,

šepkajúc mi jeho tajomstvá

tým najkrajším spevom do uška.

Možno stačí len ešte chvíľu počkať,

preto to nechávam na samotného Boha.

Ten pozná našu púť predsa len

o mnoho lepšie, ako ktokoľvek z nás.

Zuzana