Out of Place/ Nikde nepatrím

Feeling so out of place,

like you don’t fit in anywhere,

or at least right here and there.

Alone, alone, standing in that imaginary corner,

nowhere near, no one can hear you,

even the one step distance

doesn’t make the tiniest difference.

 

The physical proximity doesn’t decide, really,

even when you think of it freely.

You could touch the other person,

but still stay hollow,

crying out of pure sorrow.

 

Is change a thing to debate at all?

Should you modify yourself in some way or the other?

Just so other people won’t consider you weird?

But won’t you stop being unique in that very moment?

 

Giving up your true self and taking on a mask,

a completely unlike disguise, a costume that nobody knows.

But after a while everyone puts on their fake smile,

assuring you that they supposedly like “you”.

 

The “you” however isn’t you.

But you pretend that it is,

because just for a while you don’t feel completely alone.

The new “you” can certainly put on quite a show.

 

Applause, the crowd cheers,

and you realize all your fake flaws.

Making yourself stupid

even though you know you are smart,

making yourself say all those awful jokes

even though you know you have a great sense of humour.

Making yourself swear and showing them how you really don’t care,

even though you know that deep inside you obsess over every little thing.

 

You know where the line lies.

You sure as hell know that you’ve stepped out of it pretty long ago.

You know that you can’t withstand another of their small talks about alcohol.

You know exactly what you’ve done wrong and you aren’t going to repeat it all.

 

Ripping of the mask,

your truest self makes a reappearance then.

It’s the only way how to feel good in your own skin,

how to feel completely free anew.

Being the genuine you is the only way you can feel whole.

 

Then you realize you are alone all over again,

though now it’s so much different.

Risk wasn’t a gain as you would have expected,

but taking another look from a whole new perspective

you find out that it may have just been exactly what your personality needed to grow,

although you couldn’t have foreseen it at all…

 

When will the right time come?

When will we be finally accepted for who we truly are?

Without all those plays and theatrical gestures?

We never know, but until then, let us be out of place,

surrounded only with our own thoughts in the turtle’s bulletproof shell.

 

 

Nikde nepatrím

 

Cítiac tak veľmi, že tu nepatrím,

tak akoby som nemala nikde svoje miesto,

alebo aspoň práve tu i tam.

 

Sama, sama, stojac v tom imaginárnom kúte,

nikto nablízku, nikto ťa nepočuje,

aj vzdialenosť jedného kroku

na tom vôbec nič nemení.

 

Fyzická blízkosť ozaj nerozhoduje.

I keď sa nad tým slobodne zamyslíte.

Mohli by ste sa dotknúť druhého človeka a stále zostať prázdny,

plačúc z čistého smútku.

 

Dá sa vôbec debatovať o zmene?

Mal by si zmeniť samého seba po nejakom ohľade?

Len preto, aby ťa druhí ľudia nebrali za čudáka?

No neprestávaš byť jedinečný v tom momente?

 

Vzdáš sa seba samého nasadzujúc si masku,

úplne iné preoblečenie, kostým, ktorý nikto nepozná.

Po chvíli si všetci na tvár prilepia ten falošný úsmev,

dávajúc ti vedieť, že “ťa” údajne majú radi.

 

No “ty” v skutočnosti nie si ty.

Aj keď predstieraš, že to tak je,

pretože sa aspoň na chvíľu necítiš osamelý.

To nové ty vie určite urobiť poriadnu show.

 

 

Aplauz a diváci jasajú,

a ty si uvedomíš všetky svoje falšované chyby.

Robíš sa hlúpym,

aj keď vieš, že si múdry,

hovoríš tie otrasné vtipy,

aj keď vieš, že máš skvelý zmysel pre humor.

nútiš sa nadávať a ukazuješ im ako máš všetko v paži,

aj keď vieš, že hlboko vo vnútri si posadnutý každou jednou maličkosťou.

 

Vieš kde leží hranica.

Veľmi dobre vieš, že si ju prekročil a to už dosť dávno.

Vieš, že už nevydržíš počúvať ďalšiu z tých ich rečí o alkohole.

Vieš presne čo si urobil zle a nebudeš to predsa celé znovu opakovať.

 

Strhávaš dole masku,

tvoje pravé ja sa vtedy objaví.

Je to jediný spôsob ako sa môžeš znova cítiť dobre vo vlastnej koži,

ako sa nanovo cítiť úplne voľný.

Byť tvojím autentickým ja je jediný spôsob ako sa môžeš odznova cítiť naplnený.

 

Potom si uvedomíš, že si zas úplne sám,

aj keď teraz je to úplne iné.

Risk nebol zisk tak akoby si čakal,

ale ak sa na to ešte raz pozrieš z iného uhla pohľadu,

zistíš, že je to práve naopak, keď tvoja osobnosť nájde spôsob a začne rásť,

aj keď si to vôbec nemohol predvídať…

 

Kedy už príde ten správny čas?

Kedy nás už konečne príjmu takých akých sme?

Bez všetkých tých divadielok a teatrálnych gest?

Jeden nikdy nevie, no zatiaľ nás nechajte vyčnievať z davu,

obklopených len vlastnými myšlienkami v nepriestrelnom korytnačom pancieri.

 

Zuzana