Zavretá

Sama uzavretá pred svetom si v tichu básnim,

nad svojimi rýmami sústredene premýšľam,

keď uzamkla som dvere svojej krehkej duše,

a schovala od nich ten starý zhrdzavený kľúč.

Nesmiem zabudnúť na všetky radosti,

ktoré sú už za mnou však.

Stále je predsa fúra možností,

niečo predsa musím vyskúšať,

aj napriek pravdepodobnosti,

že samota ma celú znova pohltí.

Prečo niet nikoho kto by mi dal šancu?

Ukázovať moju pravú tvár už dobre viem,

tak ako je možné, že ňou každý len pohŕda?

To som naozaj v ich očiach až taká zlá,

že nikomu nestojím ani za pozdrav?

V tých známych tvárach by som mala

predsa spoznať priateľov.

Ako to mám docieliť však,

keď mi venujú len krivé pohľady zhora?

Smútok sa zas dobíja do mysle mojej,

bojím sa, že tentoraz jej neoblomné múry zdolá,

i ja zostanem celkom chudobná a holá.

Vzdialim sa teda,

zatvárajúc svoje oči jedno po druhom.

Nájdem si bezpečný ostrovček pokoja,

kde budem zasa patriť len samej sebe,

pokiaľ nenájdem ozajstné zmierenie.

Kľúč už i tak dávno odpočíva na chladnom a pustom dne mora,

odvtedy čo obrovský nemilosrdný pád z kamenného útesu prekonal.

Rútil sa a rútil nebezpečnou rýchlosťou vzduchom,

vtedy som ho zrazu chcela zachytiť,

no bolo už neskoro.

A možno i nebolo.

Zuzana