Niekedy prenasleduje ľudí neznesiteľná plachosť.

Dostáva sa im hlboko pod kožu,

vtedy im zrazu svitne, že nič nezmôžu,

len ticho v tmavom kúte čušať,

svoje hlasné myšlienky zadúšať.

Neprítomný pohľad na ich utrápenej tvári,

poukazuje na to, čo ich kmári,

keď predsudky vytvoria kĺbko ticha,

ich zákerná sila však ani omylom neutícha.

Vedia vysať i poslednú štipku skrývajúcej odvahy,

im zostáva len víťazoslávný úsmev na tvári,

keď sa na našej naopak zračia sužujúce obavy,

ktoré nám bránia čo i len na moment prerušiť to trápne ticho.

Nemôžeme sa vtedy ani o krok posunúť,

prejaviť tak samých seba,

keď neprestajná hanblivosť nás takto tesne zviera.

Musíme však vypustiť to divé zviera v sebe,

jednoducho ukázať, že hanblivosti v nás viac už nie je!

Zuzana